Pre každého rodiča je vývin jeho dieťaťa zrejme tou najdôležitejšou súčasťou a povinnosťou v živote. Snažíme sa urobiť to najlepšie ako vieme, snažíme sa robiť čo najmenej chýb. Vzdelávame sa, načúvame rozhovorom iných, porovnávame, kladieme si otázky a snažíme sa nachádzať odpovede. A až príliš často sme dnes zmätení pod vplyvom toho enormného množstva rozmanitých informácií.
Na niektoré otázky však jestvujú jednoznačné odpovede. Dáme vám tip na tri z nich:
1. Pomáhate dieťaťu v jeho rečovom vývine, keď v komunikácii s ním šušlete, používate príliš veľa zdrobnelín a používate príliš prehnanú mimiku?
Odpoveď je jasná. NIE. Šušlaním poskytujete dieťaťu veľmi nevhodný rečový vzor. Navyše na šušlanie nie je žiadny racionálny dôvod. Dieťa ho nepotrebuje. Učí sa poznávať slová, jazyk, učí sa porozumieť vám. Prečo chcete, aby sa učilo porozumieť slovám, ktoré sú nezrozumiteľné a v skutočnosti znejú celkom inak, než ako mu ich predkladáte? Tento zlozvyk je vhodné si uvedomiť čo najskôr a veľmi rýchlo zaradiť v jeho používaní spiatočku. V opačnom prípade si raz možno budete musieť spytovať svedomie, že ste dieťaťu dopomohli k nesprávnej výslovnosti, s ktorou budete neskôr nútení podstupovať logopedickú intervenciu.
2. Má používanie plurálu v komunikácii s inými, keď hovoríme o svojom dieťati nejaký nevypovedaný, skrytý význam?
Odpoveď je taktiež zrejmá. ÁNO, má. Pýtate sa aký? Skúste si položiť otázku prečo nehovoríte podobným štýlom o nikom inom vo vašom živote ako o dieťati. Keď použijete vyjadrenie typu „My sme dnes celú noc pekne spinkali a vôbec sme neplakali!“, čo to vypovedá o vás? Dovtípime sa, že hovoríte o tom, ako vaše dieťa prespalo celú noc bez toho, aby plakalo. Z toho sa môžeme s vami spoločne potešiť. Prebdené noci a prerušovaný spánok pozná snáď každý jeden rodič a opak vie preto patrične oceniť. Avšak to, čo sa dovtípiť nemusíme, ak si to neuvedomíme je, že nám tým vyjadrujete vaše vlastné pomyselné zväzovanie dieťaťa. Väčšinou tým nevedomky hovoríte aj to, že ste na svoje dieťa príliš naviazaný a máte problém sa od neho odpútať, brať ho skutočne a vážne ako plnohodnotnú samostatnú bytosť, ktorej ste vy len sprievodcom v jej živote. Pupočná šnúra bola prestrihnutá pri pôrode. No tá pomyselná týmto spôsobom komunikácie ostáva. Dôsledkom môže byť aj znížená sebadôvera dieťaťa v jeho vlastné schopnosti, problém odpútať sa od rodičov, mať vlastné názory, nebáť sa ich prezentovať a stáť si za nimi. Výsledkom môže byť zvýšená úzkosť dieťaťa pri požiadavke urobit vlastné rozhodnutie a dotiahnuť ho do konca.
Nie, nie sme tým vinní. Tak nás to učili a považujeme to za bežné. Avšak je veľmi múdre a užitočné sa nad tým zamyslieť, či nie je zrelšie a dospelejšie povedať jednoducho „Anička dnes prespala celú noc a ani nezaplakala. Obidve sme sa dobre vyspali a cítime sa oveľa lepšie!“. „Počujete“ ten rozdiel v tom, ako to znie?
3. Má privlastňovanie si rozhodnutí, výkonov či správania dieťaťa rodičom nejaký skrytý význam? Má výpovednú hodnotu, keď počujete rodiča povedať: „On mi domov nosí v poslednej dobe samé trojky!“?
Odpoveď je opäť jednoznačná. ÁNO, má.
Možno to nebude znieť nijako vábne, a možno to niektorých rodičov aj podráždi a nebudu súhlasiť. Avšak pravdou je, že takýto spôsob vyjadrovania je do istej miery vyjadrením mocenského postoja k dieťaťu. Nie zdravo mocenského v zmysle, že sme rodičia, ktorí určujú hranice a prirodzeným správaním, rozhodnutiami a konaním sa stávajú pre dieťa autoritou. Ale mocenským v zmysle, že my sme tí, ktorým dieťa nejakým spôsobom „slúži“, napĺňa naše očakávania. Ako inak by tomu mohlo dieťa aj rozumieť, keď nás počuje o ňom takto hovoriť? Nadobúda dojem, že to, čo robí, robí preto, aby uspokojil rodiča, aby vyhovel predovšetkým jemu a jeho predstavám. Jednoducho povedané, aj takto sa dá pomaly a postupne zasievať semienko nesamostatnosti, zníženej sebaúcty a nedostatočnej motivácie.
Obvykle je to však ešte zamotanejšie, pretože v pozadí takého vyjadrenia môže pokojne stáť aj vyjadrenie obavy o to, ako sa budú študijné výsledky dieťaťa vyvíjať, koľko námahy a energie nás ešte bude stáť, aby sme mu v celom procese obstojne prechádzať školskými povinnosťami pomohli.
Pravdou však je, že deti neslúžia nám. Ani nám nenosia domov známky. Nosia ich v prvom rade sebe. A v momente, ako sa nám podarí uchopiť a pochopiť formu moci, ktorú nad dieťaťom máme (pretože my ju reálne do istej miery máme), môžeme byť dieťaťu od toho momentu nápomocní oveľa viac, pretože mu umožníme porozumieť tomu, že to, čo robí, ovplyvňuje primárne jeho vlastný život, v ktorom ho my len dočasne sprevádzame. Život, v ktorom sa nám prestane zodpovedať za relatívne krátky čas. Život, v ktorom chceme, aby bolo samostatné, kreatívne, aby robilo správne rozhodnutia, bolo úctivé, a tak akosi správne a zrelo nezávisle od kohokoľvek a čohokoľvek.
Čo nám však bráni zhodnotiť situáciu nasledovne?: „Janko dostáva v poslednej dobe horšie známky. Vidím, že sa mu nedarí napriek námahe, ktorú do prípravy spoločne vkladáme. Mám obavu, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať. Niekedy som už unavená a chcela by som, aby to bolo všetko aspoň o niečo jednoduchšie.“
Aj v tomto prípade „počujete“ ten rozdiel?
Čo nám však bráni zhodnotiť situáciu nasledovne?: „Janko dostáva v poslednej dobe horšie známky. Vidím, že sa mu nedarí napriek námahe, ktorú do prípravy spoločne vkladáme. Mám obavu, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať. Niekedy som už unavená a chcela by som, aby to bolo všetko aspoň o niečo jednoduchšie.“
Aj v tomto prípade „počujete“ ten rozdiel?
Uvedomením si týchto zažitých, vžitých a relatívne jednoduchých komunikačných vzorcov, môžeme pomôcť nielen správnemu rečovému vývinu dieťaťu, ale môžeme pomôcť aj zdravému vývinu jeho osobnosti a v nemalej miere rozvoju aj nás samých. Lebo deti sú jednoznačne tými najlepšími učiteľmi, ak sa nebojíme dostatočne si otvoriť oči, srdce a prehodnocovať svoje názory, správanie a postoje.
Autorka článku: Mgr. Katarína Sipos, Centrum AVARE, s.r.o.
